PV Piešťanoch často oddychovali aj slávne osobnosti a urodzení hostia zo zahraničia – v roku 1937 viac ako zvyčajne. V tomto roku v Londýne korunovali za kráľa a indického cisára Juraja VI. a na ceremónii nesmeli chýbať ani vládcovia indických provincií. Hamidullah Khan bol posledným vládcom bývalej indickej provincie Bhópál. Narodil sa v roku 1894 a zomrel v roku 1949 (dožil sa 65 rokov) ako jeden z najbohatších indických maharadžov. Na čele provincie stál jedenásť rokov. Po korunovačných slávnostiach v Londýne v roku 1937 sa venoval aj svojmu obľúbenému športu – konskému pólu, počas ktorého sa zranil a hľadal účinnú liečebnú kúru.

A tak s celou rodinou zavítal do Piešťan, obklopený nevídaným prepychom, ktorý privádzal do úžasu domácich obyvateľov aj ostatných kúpeľných hostí. Cestovala s ním aj jeho neter – 17-ročná Rooma Bia (iným menom Rabia) – a štrnásťčlenná exotická osobná stráž. Ubytovali sa v kráľovskom apartmáne a pri príchode ich vítalo celé vedenie kúpeľov. Počas piešťanského pobytu sa takmer všetko točilo okolo nich, čo kúpeľom prinieslo slávu a veľké uznanie po celom svete. Zaujímavosťou je, že princezná Rooma Bia osobne dozerala na prípravu jedál a ochutnávala pokrmy určené pre navába. Hamidullah navštívil Piešťany už aj predtým, v roku 1934. Jeho sprievod vtedy tvorilo deväť ľudí a nechýbal medzi nimi ani navábov osobný lekár Ansárí. Liečebné procedúry podstupoval s mimoriadnou disciplinovanosťou a rád sa zapájal aj do spoločenského a športového života. Dokonca prijal patronát nad tenisovým turnajom a prejavil sa tiež ako skvelý tanečník. Na záver pobytu vyjadril obrovskú spokojnosť a sľúbil, že sa do kúpeľov ešte vráti. Tento sľub splnil, keď ich opäť navštívil v roku 1937.

Piešťanské bahno a liečivé pramene sú výnimočné z viacerých dôvodov. Legenda o pávovi, ktorý si sám vyliečil zranenú nohu, je len jedným z nich. V nasledujúcich riadkoch sa na jedinečné účinky tunajšej vody a bahna pozrieme trochu odbornejším pohľadom.

Piešťanské pramene termálnej minerálnej vody vyvierajú až z hĺbky 2 000 m a aj na povrchu dosahujú teplotu 67 – 69 °C, preto ich treba pred použitím ochladzovať. Vyznačujú sa veľmi vysokým obsahom minerálnych látok (1 500 mg na liter vody) a môžeme ich charakterizovať ako síranovo-hydrogénuhličitanové, vápenato-sodné, sírne, horúce vody. Každý deň vyvierajú na povrch 3 milióny litrov tejto vzácnej tekutiny, ktorá sa s vynikajúcimi výsledkami používa najmä pri liečbe pohybového aparátu (reumatizmus, zápaly kĺbov a iné), ale aj nervového systému. Kúpeľní hostia podstupujú procedúry každý deň a tieto trvajú približne 15 – 20 minút. Vďaka obsahu síry a jej zlúčenín má voda špecifický zápach pripomínajúci pokazené vajcia, preto ju domáci nazývajú aj „vajcovka“, napriek tomu ju s obľubou konzumujú.

Niektoré pramene sa využívajú nielen na kúpanie, ale aj na pitné kúry – sú vynikajúce pri tráviacich a iných žalúdočných problémoch.

Blahodarný účinok liečivej vody sa prejavuje aj na úrovni mechanického pôsobenia hydrostatickým tlakom a vztlakom, čiže uľahčuje cvičenie vo vode a napomáha zlepšeniu cirkulácie krvi a lymfy. Pod jej vplyvom sa zvyšuje teplota organizmu a voda naraz vplýva na nervový, srdcovo-cievny, respiračný aj endokrinný systém. Cez pokožku preniká aj do hlbších tkanív, kde sa viaže vo forme chondroitinsulfátu. Síra zároveň odstraňuje odumreté kožné bunky, a tak prispieva k obnove pokožky a má antibakteriálne účinky.

Piešťanskú bahno tvorí sediment rieky, rozložené organické látky, pôda a zriedkavé druhy baktérií. Jeho pozoruhodnou vlastnosťou je, že sa dokáže neustále obnovovať. Bahno sa získava z koryta Váhu a pred použitím musí aspoň rok zrieť. Potom nadobúda svoju charakteristickú modročiernu farbu a krémovú konzistenciu. Chladne štyrikrát pomalšie ako voda a aplikuje sa pri teplote 45 °C. V podobe bahenných kúpeľov a zábalov sa uplatňuje pri liečbe ochorení pohybového aparátu. Mnohí si chvália aj jeho priaznivé účinky pri regenerácii medzistavcových platničiek. Piešťanské bahnisko je výnimočné v rámci celej Európy. Kúpeľní hostia si môžu vychutnávať vplyv termálnej vody a bahna pod nádhernou kupolou postavenou v secesnom slohu. Obsah minerálnych látok v bazéne je taký vysoký, že už po 20 minútach sa prejavuje zlepšenie látkovej výmeny. Potom hostí na 20 minút zabalia do osušiek, aby tým podporili ďalšie liečebné procesy. Za čias Winterovcov vyvážali balené piešťanské bahno takmer do celého sveta. Termálna voda je najúčinnejšia vtedy, keď sa používa spolu s bahnom. Vedeli to už rímske légie, ktoré svojho času na tomto území táborili.

ASlovo infanterista pôvodne označuje vojaka-pešiaka, ale má aj iný význam. Do Piešťan chodili najmä ľudia trpiaci chorobami pohybového aparátu, napr. takí, čo ledva chodili. A práve ich vozili infanteristi v jednomiestnych dvojkolesových vozíkoch, ktoré sa nepoužívali nikde inde, iba v Piešťanoch.

Vozíky boli očíslované podobne ako dnešné autobusy. Mali uzavretú „kabínku“ a pacienta chránili pred nepriazňou počasia, ale ten sa zároveň mohol pozerať cez okno. Interiér vozíka zdobili ľudové výšivky a koberce. „Kočiar na sedenie“ zvyčajne udržiavali v pohybe dve osoby: manželský pár alebo matka so synom (najmä v lete, v období náročných poľnohospodárskych prác, keď sa muži zdržiavali na poliach). Jeden z nich vozík ťahal, druhý tlačil. Tóti (ako Slovákov v tom čase nazývali) z Piešťan a okolia, ktorí pracovali ako infanteristi, vykonávali túto profesiu v ľudových krojoch, obutí alebo bosí. Infanteristi fungovali približne do roku 1940.

Piešťany s Kúpeľným ostrovom pôvodne spájal drevený most. Pravidelne ho poškodzovali záplavy, preto ho museli zakaždým postaviť znovu. Ľudovít Winter prišiel s nápadom, aby ho nahradili moderným masívnym mostom.

V rokoch 1930 – 1933 bol cez rieku Váh postavený najdlhší krytý most na Slovensku – Kolonádový most, ktorý vznikol podľa návrhu slovenského architekta Emila Belluša (1899 – 1979) a chránil prechádzajúcich pred vrtochmi počasia. Most v strede „rozdeľujú“ leptané vitráže s folklórnymi motívmi, navrhnuté slovenským grafikom, maliarom a ilustrátorom Martinom Benkom (1888 – 1971). Ide o kópie, originály presunuli do zasadacej miestnosti mestskej knižnice, aby ich ochránili.

Na oboch koncoch mosta sa nachádzajú obchodíky-kiosky. Most pôvodne navrhli pre pešiu aj automobilovú dopravu. V súčasnosti ich už vodiči nepoužívajú. Bronzovú sochu Barlolámača, ktorá stojí na jednom konci mosta, smerom od mesta, odhalili v roku 1933 a je dielom bratislavského sochára Roberta Kühmayera (1883 – 1972).

Na tejto strane mosta sa nachádza latinský nápis SALUBERRIMAE PISTINIENSIS THERMAE (názov básne českého básnika Adama Trajana: Ozdravujúce piešťanské kúpele), kým na opačnom konci, smerom od Kúpeľného ostrova, možno čítať biblický citát SURGE ET AMBULA (Vstaň a choď!). Kolonádový most v roku 1945 značne poškodila ustupujúca nemecká armáda. Do užívania ho opäť odovzdali v roku 1956. Bronzovú sochu sediaceho Ľudovíta Wintera na moste odhalilo Občianske združenie ProWinter v roku 2019.

Počas 1. svetovej vojny sa v Piešťanoch liečilo veľmi veľa ranených vojakov. Dodávky múky, masti, mäsa a iných potravín pre vojakov pravidelne meškali alebo nedorazili vôbec. Prevádzkovateľ kúpeľov Ľudovít Winter a jeho spolupracovníci prišli s nápadom, že budú hospodáriť a dopestované obilie mlieť vo vlastnom mlyne, vďaka čomu nebudú musieť čakať na objednanú múku.

V rokoch 1916 – 1917 bol z pôžičky od Uhorskej všeobecnej úvernej banky postavený Ruženin mlyn (neskôr premenovaný na Ružový mlyn), ktorý naprojektoval strojný inžinier Alexander Harsányi. Svoj názov dostal po Ružene, dcére Františka Wintera (predčasne zosnulého brata Ľudovíta Wintera).

Priečelie mlyna aj stĺpy oplotenia zdobili motívy ruží. Na stavbe pracovali ruskí, talianski a srbskí vojnoví zajatci. Počas 2. svetovej vojny sa mlyn ako židovský majetok snažili skonfiškovať slovenskí fašisti a po roku 1948 ho rodine Winterovcov zhabali komunisti. Jeho prevádzka bola ukončená v roku 2000.

Balenie múky a iných produktov na reklamnej fotografii

Budova stála dlho nevyužitá a chátrala. Nedávno ju zrenovovali a vytvorili v nej moderné byty.

Bielu mramorovú bustu uhorskej kráľovnej a rakúskej cisárovnej Alžbety (1837 – 1898), prezývanej Sissi, odhalili 10. augusta 1902 na piešťanskom Kúpeľnom ostrove. Sochár Gyula Jankovics stvárnil kráľovnú v uhorskom korunovačnom odeve.

Socha sa dnes nenachádza na pôvodnom mieste, ale pred kúpeľmi Irma – bez pôvodného podstavca.

Socha, o ktorú opretá zaspala hrdinka našej knihy, sa nachádza na jednej z lavičiek Kolonádového mosta od roku 2019. Ľudovít Winter často sedával na lavičkách tohto mosta, odtiaľ sa kochal výhľadom na Kúpeľný ostrov, kúpalisko, park, ako aj na kúpeľné hotely. S veľkou láskou sledoval masy ľudí, ktorí túžili po uzdravení a pešo prechádzali cez krytý most. Práve na jeho južnej strane je dnes umiestnená bronzová socha Ľudovíta Wintera, ktorý sa často porozprával aj s turistami či obyvateľmi Piešťan.

Je tu zachytený v sediacej polohe; gestá jeho rúk akoby naznačovali, že okoloidúcich pozýva na príjemný rozhovor alebo pokojné rozjímanie. Z postavy s podmanivým úsmevom vyžaruje nádej a odvaha, a to napriek tomu, že v starobe mu komunistický režim neumožňoval vstup na Kúpeľný ostrov. Osadenie sochy iniciovalo OZ ProWinter. Členovia združenia sa snažia o odkrývanie, popularizovanie a zviditeľňovanie diela Ľudovíta Wintera. Keďže nedisponovali potrebnou finančnou čiastkou na zhotovenie sochy, vyhlásili zbierku, do ktorej mohli záujemcovia prispieť ľubovoľnou čiastkou. Do roku 2016 sa cieľovú sumu podarilo vyzbierať a mená darcov sú zverejnené na internetovej stránke združenia (prowinter.sk).

Následne združenie oslovilo sochára Romana Hrčku a požiadalo ho o vytvorenie sochy, ktorú verejne odhalili v máji 2019. Medzi domácimi aj návštevníkmi si okamžite získala veľkú popularitu.

V roku 2020 bola socha poškodená: pre nedbanlivosť firmy, ktorá rekonštruovala Kolonádový most, ju museli z pôvodného miesta dočasne odstrániť. Jej oprava si vyžiadala niekoľko mesiacov, potom ju dočasne presunuli pred hotel Irma. Na zrekonštruovanom moste si ju môžu návštevníci opätovne pozrieť od mája 2021.

Budapešťan Adolf Rónai si prenajímal reštaurácie piešťanského Kursalonu od roku 1894. Pre pretrvávajúce nezhody mu Ľudovít Winter v roku 1905 nepredĺžil nájomnú zmluvu. Na to sa Rónai postaral Winterovi o konkurenciu, keď oslovil rakúskeho staviteľa Adolfa Oberländera (1867 – 1923) a na brehu Váhu (bližšie k mestu), oproti Kursalonu, dal v rokoch 1906 – 1907 postaviť nádherný nový hotel, ktorý dostal názov Grand Hotel Rónai.

Rónai nedokázal splácať pôžičku, ktorú si na hotel vzal. Ľudovít Winter jeho dlh splatil, a tak budova prešla do jeho vlastníctva. Krátko na to sa zriekol vlastníckych práv a za kúpnu cenu hotel predal rodine Erdődyovcov, kým on zostal jeho nájomcom.

Kúpeľný hotel niesol od roku 1909 názov Grand Hotel Royal, neskôr Grand Hotel Slovan a nakoniec Slovan. Od roku 1985 je mimo prevádzky; od toho istého roku je vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Napriek tomu naďalej chátra a pripomína kaštieľ duchov.

Slávny český maliar, ktorý tvoril v secesnom slohu, navštívil piešťanské kúpele opakovane v rokoch 1929 – 1932. Chodieval sem s dcérou Jaroslavou, ktorej tunajšie liečebné procedúry veľmi prospievali. Vďačný maliar, ktorý pre ďalšie generácie zanechal nespočetné množstvo obrazov, plagátov a kresieb, venoval kúpeľom obraz s názvom Buď pozdravený, požehnaný prameň zdravia!. Odhalili ho v roku 1932 v reštaurácii hotela Thermia Palace. Jednou zo zaujímavostí obrazu je, že má tvar päťuholníka. Na kolenách dievčaťa sediaceho v kresle spočíva hlava dievčiny v piešťanskom kroji, kým žena v podobnom kroji na pravej strane odovzdáva uzdravujúcemu sa dievčaťu kvety. Predpokladá sa, že dievča v kresle je Muchova dcéra, ktorá zároveň symbolizuje prameň zdravia. V pozadí je dedina Moravany nad Váhom a rieka Váh.

Ďalšou zaujímavosťou obrazu, o ktorej sa zmieňuje aj knižný príbeh, je jeho krádež, ku ktorej došlo za doposiaľ nevyjasnených okolností v roku 2000. Neznámi zlodeji za bieleho dňa vyrezali 4 metre dlhé plátno z rámu príborovým nožom. Hotel práve prechádzal rekonštrukciou, a tak páchateľom nahrávalo aj slabšie stráženie budovy. Napriek tomu konali narýchlo, v chvate. Tento čin vyvolal obrovské rozhorčenie, do vyšetrovania sa zapojil Interpol aj hoteloví hostia – do celého sveta rozposlali pohľadnice s fotografiou ukradnutého obrazu a s odkazom, že ak ho niekto objaví, nech o tom informuje políciu. Nezabúdajme na to, že v tom čase ešte neexistovali sociálne siete (Facebook, TikTok a ďalšie), ktoré dnes môžu byť účinným pomocníkom pri objasňovaní podobných prípadov. Obraz sa našiel v roku 2004 v Brne, kde policajti zadržali dvoch mužov, ktorí sa ho snažili predať rakúskemu klientovi za 95-tisíc eur. Keďže ukradnuté plátno zlodeji zrolovali, bolo na viacerých miestach poškodené. Dielo na náklady hotela zreštauroval odborník – piešťanský rodák Ján Hromada.

Kým obraz neukradli, bol považovaný za nástennú maľbu. Len vďaka hanebnému činu sa ukázalo, že ho namaľovali na plátno, preto museli po jeho nájdení postupovať veľmi opatrne a profesionálne, aby ho mohli zasadiť späť do rámu. Od roku 2006 sa opäť nachádza v hoteli Thermia Palace a chráni ho kamerový systém. Napriek tomu, že oboch mužov, ktorý sa pokúšali obraz predať, zatkli, identita skutočného páchateľa a prípadného objednávateľa zostáva dodnes neobjasnená. Obraz sa znovu ocitol v centre pozornosti médií v roku 2005, keď Slovenská pošta vydala známku, na ktorej vidno časť obrazu. Poštovú známku navrhol Ferko Horniak na základe fotografií o originálnom diele. Prezentáciu známky spojili s výstavou Alfonsa Muchu, na ktorej si mohli návštevníci pozrieť viacero majstrových obrazov.

Mimochodom, Alfons Mucha a Ľudovít Winter boli dobrými známymi.

Spomedzi troch bratov Winterovcov bol najmladší (najstarší sa volal František).

Keď sa rodina ocitla v ťažkej situácii, brat Ľudovít ho zavolal domov z dnešného Chorvátska, kde Imrich pracovne pôsobil: František, ktorý viedol rodinné firmy v Šahách, ako mladý zomrel, čo otca Alexandra Wintera psychicky veľmi poznačilo. V tom čase už Ľudovít pracoval na rozvoji piešťanských kúpeľov a nevládal plniť toľko úloh naraz. Zrodilo sa tak rozhodnutie, že Imrich sa musí vrátiť domov a pomôcť pri riešení rodinných záležitostí a obchodov. Vzdelaný mladík a nadšenec umenia mal úplne inú povahu ako Ľudovít. Pracovné pôsobisko na brehu Jadranského mora opúšťal s ťažkým srdcom, no neskôr sa aj on výraznou mierou podieľal na rozvoji kúpeľov a s racionálnejším a praktickejším Ľudovítom sa výborne dopĺňali.

Staral sa o zábavu a oddych kúpeľných hostí po liečebných procedúrach. Ich každodenný program spestroval početnými koncertmi, divadelnými predstaveniami, literárnymi podujatiami. V roku 1914 otvoril v Piešťanoch golfové ihrisko, o ktorom s uznaním písala aj dobová anglická tlač. Kúpeľný ostrov očakával návštevníkov nielen upravenými promenádami, košatými stromami a unikátnymi kríkmi a kvetmi, ale aj prvotriednymi športovými aktivitami. Organizovali sa i medzinárodné golfové súťaže za účasti anglických, nemeckých, škandinávskych a amerických hráčov. V roku 1928 vznikla Piešťanská muzeálna spoločnosť, ktorej predsedom sa stal Imrich Winter.

Viaceré výstavné expozície poskytovali zaujímavé informácie o regióne, o jeho prírode, histórii, o Piešťanoch a ich kúpeľnej tradícii, ale návštevníci sa mohli ponoriť aj do ďalších zbierok: zriadili tu pamätnú izbu M. R. Štefánika a svoje zastúpenie tu mal aj tradičný sedliacky dom. Priamo v interiéri múzea stál zariadený dom z nepálenej tehly, do ktorého mohli hostia nahliadnuť. V múzeu boli vystavené aj ľudové odevy a praveké archeologické nálezy. Spoločnosť milého, prívetivého a vzdelaného Imricha Wintera vyhľadávali vysokopostavení kúpeľní hostia. Hovoril viacerými jazykmi (okrem maďarčiny a slovenčiny aj po anglicky, nemecky, taliansky a francúzsky), a tak sa ľahko dohovoril so zahraničnými návštevníkmi túžiacimi po uzdravení či zábave. Mal mimoriadne dobré vzťahy s poprednými dobovými výtvarníkmi, napr. s Árpádom Baschom či s Alfonsom Muchom, ktorý z vďaky daroval kúpeľom jeden zo svojich obrazov (pozri 12. kapitolu knihy). Udržiaval kontakty aj so zahraničnými lekármi, vďaka čomu mohli v Piešťanoch zavádzať modernejšie liečebné metódy. Imrich Winter je aj jednou z hlavných postáv románu nemeckého spisovateľa Kaia Zeisberga Pán Luna. Imrich Winter zomrel uprostred 2. svetovej vojny vo veku 65 rokov. Na stene múzea, ktoré založil, sa nachádza jeho pamätná tabuľa. Múzeum, ktoré sídli v budove bývalého Kursalonu, nesie od roku 2017 jeho meno: Balneologické múzeum Imricha Wintera.

Trojica klasicistických budov Napoleonských kúpeľov, ktoré stoja na Kúpeľnom ostrove, je považovaná za najstarší kúpeľný komplex v Piešťanoch.

Majitelia piešťanských kúpeľov – grófska rodina Erdődyovcov – pôvodne vybudovala nad prameňmi kúpeľný dom z dreva, ktorý neskôr zbúrali. Na jeho mieste vyrástli murované budovy.

Prízemné kúpeľné domy Napoleonských kúpeľov, situované do tvaru písmena U, nadobudli svoju súčasnú podobu v rokoch 1821 – 1862. Pôvodne sa volali „staré kúpele“ – označenie „napoleonské“ bolo len reklamným ťahom. Túto nálepku dostali od nájomcov kúpeľov Winterovcov v roku 1923, keď vďaka dobre fungujúcim francúzsko-československým politickým vzťahom prišlo do módy všetko francúzske. Budovy Napoleonských kúpeľov dodnes slúžia svojmu pôvodnému účelu.

Prvá svetová vojna bola v plnom prúde, keď sa 2. – 3. februára 1917 uskutočnilo v piešťanskom hoteli Thermia Palace stretnutie bulharského cára Ferdinanda I., nemeckého cisára Wilhelma II. a rakúskeho cisára Karola I. (uhorského kráľa Karola IV.). Bulharský cár Ferdinand Coburg, ktorý vďaka starej mame Antónii Koháryovej disponoval i maďarskými predkami, vlastnil aj statky v Hornom Uhorsku, patril mu napr. kaštieľ vo Svätom Antone.

Bulharský cár Ferdinand I.

Cár práve absolvoval liečebný pobyt v Piešťanoch, a preto sa rokovanie troch spojencov uskutočnilo práve tu. Ferdinand bol ubytovaný v hoteli Thermia Palace, kde mal na prvom poschodí zriadený aj svoj vojnový generálny štáb a vlastný poštový úrad. Cisár Karol pricestoval do Piešťan v civile vlakom a cestu zo železničnej stanice do hotela absolvoval na koči ťahanom lipicanmi.

Rakúsky cisár Karol I.

ANemecký cisár Wilhelm II. pricestoval do Piešťan na druhý deň.

Nemecký cisár Wilhelm II.

Panovníci na riešenie situácie nemali rovnaký názor. Výsledok stretnutia však ovplyvnila najmä informácia, ktorá prišla počas rokovaní z Washingtonu. Wilhelmovi doručili telegram od nemeckého veľvyslanca grófa Bernstorffa, že veľvyslanectvo vo Washingtone zatvorili a on sa vracia späť do Nemecka. Táto udalosť znamenala prerušenie diplomatických vzťahov USA s Nemeckom a bolo len otázkou času, kedy USA vstúpia do vojny. Na to Wilhelm nariadil neobmedzenú ponorkovú vojnu. Stretnutie troch cisárov sa teda skončilo predčasne. Karol ešte v ten deň odcestoval. V hosťovskej knihe hotela Thermia Palace zanechali panovníci svoje podpisy. Dobové noviny o tomto krátkom rokovaní neinformovali a na toto stretnutie zabudla aj história. Zdroj: https://www.pnky.sk/novinky/traja-cisari-sa-stretli-v-piestanoch-presne-pred-sto-rokmi

Podobne ako iné rekreačné strediská, aj Piešťany zostali po vypuknutí 1. svetovej vojny (1914) bez pacientov – a narukovala aj veľká časť mužského personálu. Kúpele zívali prázdnotou. Ľudovítovi Winterovi skrsol v hlave spásonosný nápad: ponúkol kúpele armáde, vojakom zraneným na fronte, z čoho mali napokon prospech všetci.

V roku 1916 na liečivých prameňoch Kúpeľného ostrova postavili podľa architektonických návrhov Ármina Hegedűsa a Henrika Böhma vojenskú nemocnicu. Centrálnu budovu lúčovito, v polkruhu obkolesujú nemocničné izby s pôvodne dvadsiatimi posteľami. Nemocnica bola pôvodne naprojektovaná pre 500 pacientov. Dôstojníkov umiestňovali v hoteli Thermia Palace a Grand Hotel Royal, kým vojaci absolvovali liečebné procedúry v nemocnici Pro Patria (latinský výraz v slovenčine znamená: za vlasť). Podľa autobiografie Ľudovíta Wintera sa na sklonku vojny starali o 4 000 pacientov. Komplex budov Pro Patria za uplynulých sto rokov viackrát prestavali, no dodnes slúži svojmu pôvodnému účelu.